„Túlavci“ sa zatúlali do Topoľčian
Mediálna a kultúrna spoločnosť, ktorá v Topoľčanoch vznikla v roku 2019 sa rozhodla využiť potenciál Koncertnej sály pod radnicou. Pripravili projekt "novej" podoby kultúry. Návštevníkom sa už neponúka iba samotné divadelné predstavenie ale otvárajú sa aj brány banketovej časti.
Koncertná sála pod radnicou mesta Topoľčany prešla po mnohých problémoch s jej stavom rekonštrukciou iba v minulom roku. Jej súčasným priestorom predchádzala ešte v roku 2013 reštaurácia. V piatok 17. marca tieto priestory hostili podujatie pod názvom Divadelný Exkluzív. Hosťom tohto večera boli herci z Túlavého Divadla, ktorí odohrali inscenáciu hry Podivuhodné hodiny literatúry Hany a Matúša.
"Vôbec po prvýkrát sme sa rozhodli zorganizovať takú podobu večera, kde bude nielen divadlo ale návštevníci po skončení predstavenia sa budú mať možnosť aj občerstviť, posedieť si pri príjemnej klavírnej hudbe a rozobrať množstvo tém, byť v priamom kontakte s hercami. Tento večer Divadelného Exkluzívu je konceptom, ktorý plánujeme organizovať nie iba jednorazovo ale chceme aby sa uskutočňoval každý mesiac práve v týchto pekných priestoroch koncertnej sály a myslím si, že toto podujatie u ľudí vzbudilo záujem a zanechalo nové zážitky" – informoval riaditeľ Mediálnej a kultúrnej spoločnosti Bakura.
Profesionáli, ale stále ľudia
"Túlavci" vyrástli z koreňov študentského divadla, ktoré ešte v časoch gymnaziálnych založili Jakub Nvota a Kamil Žiška v Trnave. Obaja od začiatku, očarení inšpiráciami tzv. malých foriem od Semaforu, L+S až k Radošinskému naivnému divadlu, si predsavzali, že si texty pre seba budú písať vždy sami. Začali komponovanými kabaretnými večermi, pre ktoré písali dialógy a piesne a sami si ich hrali. Neskôr sa súbor rozrástol a dvojica N+Ž začali písať hry. Dnes majú vo svojom repertoári množstvo inscenácií ako Žltý kanárik, Zuzanka neplač, Pliagy a hnusoby, Štvrtá tretina, Nonsens noci Svätojánkskej ale i niekoľko ďalších hier. Základom všetkých týchto hier je groteskné poňatie sveta, humor.
Samotná inscenácia hry pod názvom Podivuhodné hodiny literatúry Hany a Matúša, ktorú herci predstavili v Topoľčanoch je výnimočnou hrou, keďže ju na svojom divadelnom turné odohrali aj v zahraničí. Herecké obsadenie pozostáva z Adely Mojžišovej, Michala Spilmanna, Lucie Hurajovej, Radovana Hudeca.
Na krátky rozhovor sme oslovili jednu z herečiek a členiek Túlavého divadla Luciu Hurajovú.
Chceli ste byť vždy herečkou ?
Tá cesta bola vždy taká kľukatá. Nechcela som byť tak v celku herečkou. Ako dieťa som bola vždy tak vysunutá dopredu, recitovala som, tak nejako moderovala. Až tam som prišla na to, že to javisko ma nejakým spôsobom ťahá stále viac a viac. Rozhodla som sa ísť to študovať a až počas štúdia bola tá cesta omnoho priamočiarejšia, dostala som sa do divadla, začala spoluprácu s Jakubom Nvotom a tá trvá už viac ako 20 rokov a je krásne na tom to, že stále si máme čo povedať, vymeniť, odovzdať. Celkovo je ale herectvo oblasť, kedy človek nemôže zaspať na vavrínoch, pretože to sa mu môže vypomstiť a je to aj o tom, že sa musíte stále vzdelávať, študovať scenáre, čítať knihy a prinášať si sám sebe do života nové výzvy.
Hrávate nielen v divadle ale často aj v seriáloch, robíte dabing. Čo je Vám bližšie, je to práve divadlo ?
Ja mám vždy rada živé publikum. Takže jednoznačne javisko a divadlo. Tam vlastne už v úvode príde taká výzva, keď sa zhasne. Ľudia očakávajú čo sa vlastne udeje na tom javisku. Musím povedať, že pre herca je to taká tréma, ktorá sa ho zhostí i napriek tomu, že je už profesionálom. Pri seriáloch je to iné. Človek používa krátkodobú pamäť, nemusí si tak dlho pamätať texty ako pri divadelných predstaveniach, okrem toho je to aj o tom, že stretáva množstvo iných ľudí, kolegov, s ktorými máte bližšie vzťahy. A dabing je zasa niečo, s čím rada pracujem, pretože ľudia poznajú môj hlas a sú radi, že stretnú vlastne živého človeka, keďže v dabingu je iba ten sprostredkovaný hlas.
Prezradili by ste možno nejaké zvučnejšie mená, s ktorými ste spolupracovali ?
Študovala som v ročníku u Božidary Turzonovovej, kde medzi nami je naozaj priepastný rozdiel veku, keď som došla na školu. Ale je to tak, že ten mladší sa od toho staršieho človeka učí a vieme sa stretnúť v situáciách, kedy sme už kolegami a v princípe je to už o vzájomnej inšpirácii, takže neberiem to tak či ide o zvučnejšie mená alebo známejších hercov.
Autor: Tomáš Bilik
